„Pred vami je výzva: vstúpiť do cirkevnej zrelosti.“ Ján Pavol II.

V deň Turíc roku 1998, ktorý bol zasvätený Duchu Svätému, Ján Pavol II. zhromaždil všetky nové komunity a hnutia na námestí svätého Petra v Ríme a povedal im: „Ste jarou Cirkvi, ktorú predpovedal Ján XXIII. Vzývam nad vami Ducha Svätého. Príď, Duchu Svätý!“ Ale povedal i toto: „Pred vami je výzva: vstúpiť do cirkevnej zrelosti“.

Čo je zrelosť? – Nechať sa viesť v ústrety vízii, ktorú možno niesť len v spoločenstve so všetkými.

Prečo Ján Pavol II. zhromaždil toľkých ľudí na námestí svätého Petra? Aby si nové hnutia a komunity uvedomili, že ak sa nestretnú a nebudú sa prijímať, ak si budú stavať vlastné „kaplnky“ a separovať sa, bude im chýbať to, čo robí z ľudí apoštolov.

Prečo si medzi sebou navzájom vytvárame múry? Prečo sa naše komunity od seba oddeľujú a budujú ploty, ktoré stúpajú až k nebesiam? Pretože sa obávame utrpenia z našej odlišnosti. Máme strach z bolesti, ktorú bude spôsobovať  vzájomné prispôsobovanie sa.

Charakteristickou črtou apoštola však je, že sa utrpenia nebojí. Pozrie sa mu do tváre a zakaždým, keď sa nevyhnutné utrpenie dostaví, objíme kríž. Zmierovanie je bolestivejšie, než odmietnuť zmierenie. Prečo si neodpúšťame? Pretože radšej zostávame zamrznutí, v takom stave totiž bolesť necítiť. Pri roztápaní zmierovaním začne krv znovu prúdiť a to bolí. Pri úsilí o svornosť s ostatnými bude spôsobovať bolesť sebectvo, pýcha, domýšľavosť, nedostatočnosť, lenivosť… pritom aj nejaký hriech druhého človeka, ktorému budeme musieť odpustiť sedemdesiat sedem ráz; tak ako Boh, ktorý mi každú minútu odpúšťa oveľa viac.

Musíme spoločne prijať víziu jednoty – ak ju neprijmeme, neobstojíme. (porov. Jn 17,21)