Meditácia k 1. dňu – Putovanie do Nazareta

(PÚ) Aby sme sa vyprázdnili zo seba samých, je potrebné, aby sme deň čo deň sebe odumierali. To znamená: zriekli sa užívania schopností svojej duše a zmyslov svojho tela, akoby nám nepatri­li, počúvať, akoby sme ani nepočuli, užívať veci tohto sveta tak, ako by sme ich ani neužívali (pórov. 1 Kor 7, 31). Sv. Pavol to­mu hovorí: „Každý deň zomieram“ (1 Kor 15, 31). Ak pšeničné zrnko zasiate do zeme neodumrie, splynie so zemou a nevydá ni­jakú úrodu (Jn 12, 24). Ak neumrieme sebe samým, ak nás naj­svätejšie skutky zbožnosti nepovedú k tejto nevyhnutnej a plodnej smrti, neprinesieme nikdy hodnotné ovocie a naša zbožnosť vy­znie naplano. Všetka naša dobročinnosť sa poškvrní seba láskou a svojvôľou, čo Bohu zoškliví i tie najväčšie obety a najlepšie skutky, akých sme schopní. A tak sa v hodine smrti objavíme s prázdnymi rukami, bez čností a zásluh a nebudeme mať ani is­kierky rýdzej lásky, danej iba dušiam, ktoré odumreli sebe a kto­rých život je s Kristom ukrytý v Bohu (porov. Kol 3, 3).

(sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu)

Otec milosrdenstiev chcel, žeby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, a tak ako žena prispela k smrti, aby prispela aj k životu… Nebeskému poslovi odpovedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A tak Mária… nehatená nijakým hriechom, z celého srdca prijala spasi­teľnú vôľu Božiu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpe­nia. Preto svätí Otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale že spolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnou vierou a poslušnosťou.

(vieroučná konštitúcia Lumen gentium o Cirkvi, 56)