Obnova krstných sľubov
Ponorenie pri krste znamená nechať sa pochovať spolu s Ježišom. Týmto mystickým hrobom je Máriino srdce. Tam skutočne umierame sebe samým, pretože sa zriekame každého skutku, akokoľvek krásny by sa nám mohol vidieť. Strácame sa v Márii; ona bude konať, žiť a milovať za nás. Pochopme, že Boh nám prikazuje takéto sebazaprenie, aby sme sa znovuzrodili v našej Matke. Toto znovuzrodenie je dokonalou obnovou, ktorá si žiada úplné zapretie toho, čím sme: svätý Ján z Kríža hovorí o noci, o noci dieťaťa uzavretého v materskom lone. Odovzdajme sa vo viere Márii, to je tajomstvo veľkej svätosti. „Sme mŕtvi a náš život je ukrytý s Ježišom v Márii…“
Boh nám prejavuje svoju nežnosť tak, že nás pochováva v srdci Matky, aby nám uľahčil smrť.
(P. Gabriel Jacquier, „La vie Mariale, Les Carnets Noirs“ – Mariánsky život, Čierne zošity)
To vysvetľuje, prečo sa naše srdce zapaľuje vrúcnou láskou najmä na mariánske sviatky, že v oblasti srdca, v hrudi, takmer neustále cítime akési božské teplo, iné než prirodzené… Vtedy sa z lásky strácam v Márii, rozplývam sa v nej a som akoby stravovaná.
(Marie de Sainte Thérèse, „L ‚union mystique à Marie “ – Mystická jednota s Máriou)
Kristova láska je tiež starostlivo vyberaným šípom. Nielenže prebodol Máriinu dušu, ale prenikol ju skrz-naskrz, aby ani jedna oblasť jej panenského srdca nezostala nenaplnená láskou a aby Mária mohla milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl, aby bola plná milosti. Možno ju prenikol preto, aby zasiahol aj nás: aby sme mali všetci účasť na tejto plnosti, aby sa Mária stala Matkou lásky, Lásky, ktorej Otcom je Boh-láska.
(sv. Bernard)
Kristus prišiel k nám v krste, vo sviatosti birmovania, vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii a v ďalších úkonoch spoločenstva Cirkvi, a to bez toho, aby sme si to zaslúžili, ba dokonca bez toho, že by sme ho v nich boli najskôr spoznali.
Nech nám teda Mária pomôže v jednoduchosti srdca prijať zvesť o Božej láske a veriť jej napriek pochybnostiam, ktoré našepkávajú nášmu srdcu spoločnosť i náš vlastný duch! Nebojme sa! Ak sa aj ťažkosti nepominú, budeme sa modliť, aby sme napredovali vo viere napriek ťažkostiam, alebo skôr vďaka nim, pretože práve tu sa osvedčuje naša dôvera a vernosť. Svoju vieru budeme živiť hlbším štúdiom Božieho slova a ustavičným uvažovaním o Cirkvi – živej tradícii. Budeme sa usilovať o pravdivosť nášho života, aby sme prišli k svetlu. Kiež by sme mali číru a pevnú vieru svätej Bernadety: už od svojich pätnástich rokov si bola istá posolstvom, ktoré jej Mária odovzdala, a dokázala odvážne čeliť podozrievavosti sveta dospelých; zostala verná tomu, čo prijala, a svedčila o tom.
(Ján Pavol II., Lurdy, 1983)
