Zasvätenie všetkého, čo v nás ešte nie je zasvätené
Máriu prijal ako prvý Ján. Pochopiteľne treba zdôrazniť, že najprv si Boh berie všetko ako prvý. A čo my máme najsamprv urobiť? Máme si vziať Máriu so svätým násilím, na ktoré som poukázal, a Mária sa nikdy nebude sťažovať. „Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú“ (Mt 11,12)…
Mária nám hovorí: „Zober si ma teda, nevzal si si ma dostatočne! Vezmi si ma, ako si mi to často sľuboval, dodrž slovo! Často si mi sľuboval, že nielenže mi budeš celkom patriť, ale vezmeš si ma tak, aby som ti aj ja úplne patrila. Toľkokrát si mi opakoval slová, ktoré znamenali práve toto. Nuž teda teraz si ma vezmi podľa svojho slova. A predovšetkým nemýľ ma v mojom očakávaní. Už dlho čakám, už dávno túžim po chvíli, keď si ma vezmeš do všetkých zákutí svojho súkromia!“
Ján pri päte kríža dokonale odpovedal na toto Máriino očakávanie.
(P. Dehau, „Eve et Marie “ – Eva a Mária)
Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vyjadruje osobitne týmto synovským zverením sa Božej Matke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Golgote. Keď sa kresťan synovský zveruje Márii, prijíma ako apoštol Ján „za svoju“ Matku Kristovu a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského , ja“. „Vzal si ju k sebe.“ Tým sa usiluje dostať sa do poľa „materskej lásky“, s ktorou sa Vykupiteľova Matka „stará o bratov svojho Syna“, „na ktorých zrode a výchove spolupracuje“ (Lumen gentium, 63) úmerne podľa daru, ktorého sa každému dostalo z moci Kristovho ducha. Tak sa vysvetľuje ono duchovné materstvo, ktoré sa pod krížom a vo večeradle stalo Máriinou úlohou.
(Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 45)
„Máriino materské pôsobenie spočíva v tom, že duše stavia do dokonalej a úplnej závislosti na Duchu Svätom.“
Mario de Fiesole,
Celá malosť, s. 16