Zasvätenie neviniatok

Nevesta, ktorá sa teší z manželských práv a výsad ako všetky ostatné, má právo na svojho ženícha, patrí jej; spolu s ním sa stáva vlastníckou aj celého jeho majetku. Vstupuje s ním do jed­noty srdca a duše, ducha, mysle a vôle, vo všetkom sa stávajú jedno; z toho vyplýva, že má účasť na jeho zámeroch, nariade­niach a na jeho diele. Takto sa Boh Otec, ako svätý a verný že­ních, chce zjednotiť s Pannou Máriou, aby sa v plnosti tešila z je­ho osoby, aby užívala celé jeho vlastníctvo, poklady a slávu; chce spolu s ňou uskutočňovať všetky svoje zámery.

(Jean Jacques Olier, „La vie intérieure de Marie“ – Máriin vnútorný život)

V Apokalypse sa okrem „veľkého znamenia“ ženy (Zjv 12, 1) objavuje aj „iné znamenie na nebi: veľký ohnivý drak“ (Zjv 12, 3), ktorý symbolizuje satana, zosobnenú moc zla, a spolu s ním všetky sily zla, ktoré pôsobia v dejinách a stavajú sa proti posla­niu Cirkvi Aj v tejto situácii Mária osvecuje spoločenstvo veria­cich: prv, než sa nepriateľskosť moci zla, ktorá sa javí ako úpor­ná opozícia, dotkne Kristových učeníkov, obracia sa proti jeho Matke. Aby uchránila život Syna pred tými, ktorí sa ho boja, le­bo vidia v ňom nebezpečenstvo a vlastné ohrozenie, Mária musí utekať s Jozefom a dieťaťom do Egypta (Mt 2, 13-15).

Takto Mária pomáha Cirkvi uvedomiť si, že život sa stále na­chádza v centre veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a temnotou. Novonarodené dieťa (Zjv 12, 4), ktoré chcel drak prehltnúť, je predobrazom Krista zrodeného z Márie, „keď prišla plnosť času“ (Gal 4, 4); Krista, ktorého má Cirkev neustále prinášať ľuďom v rôznych historických obdobiach. Ale istým spôsobom je to aj predobraz každého človeka, každého dieťaťa, najmä každej slabej a ohrozenej bytosti, pretože – ako pripomína II. vatikánsky koncil – „Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom“ (Gaudium et spes, č. 22). Práve v „tele“ každého človeka Kristus sa neustále zjavuje a vytvára s nami spoločenstvo, a tak odvrhnutie života človeka, ktoré sa deje rôznymi formami, je v podstate odvrh­nutím Krista. Toto je tá strhujúca a zároveň náročná pravda, ktorú nám Kristus zjavuje a ktorú jeho Cirkev neúnavne ohlasu­je: „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5). „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

(Ján Pavol II., Evangelium vitae, 104)

„Ľudia zaväzujú Boha Otca k zázrakom do takej miery, do akej veria v Jeho otcovstvo.“

Mario de Fiesole,
Celá Malosť, s. 87