Zasvätenie našej schopnosti milovať

Boh chcel uviesť Matku svojho Syna do takého stavu najdokonalejšej svätosti, do akého len môže byť vyzdvihnuté obyčajné stvorenie, a preto ju preniká už vo chvíli jej počatia.

Takto sa Mária stala pre osoby Najsvätejšej Trojice prvou príčinou hlbokej spokojnosti na svete; jediným predmetom zaľúbenia na zemi od čias Adama… Vo chvíli počatia Boh Máriu uchránil od náklonnosti vôle k zlu. Posvätil jej telo, aby všetky jej zmysly, hnutia i vášne boli zamerané jedine na Boha samého a vo všetkom videli len jeho. Účinkom tohto posvätenia jej nenávisť sa obrátila proti každému hriechu, jej túžba sa sústredila na Božiu slávu, jej bázeň utekala pred všetkým, čo sa Bohu nepáči a čo prekáža jeho zámerom; jej radosť spočívala vo vlastnení Boha a v tom, že je uctievaný; jej nádej očakávala deň, keď sa úplne strávi v jeho sláve.

(Jean Jacques Olier, „La vie intérieure de Marie“ – Máriin vnútorný život)

V biblickej reči „milosť“ znamená osobitný dar, ktorý má podľa Nového zákona svoj prameň v živote samého trojjediného Boha, Boha, ktorý je láska (Jn 4, 8). Ovocím tejto lásky je vyvolenie – to, o ktorom hovorí List Efezanom. Z Božej strany je toto vyvolenie večnou vôľou spasiť človeka prostredníctvom účasti na jeho božskom živote (2 Pt 1, 4) v Kristovi: je to spása v účasti na nadprirodzenom živote.

Účinok tohto večného daru, tejto milosti vyvolenia človeka Bohom, je akoby zárodok svätosti alebo ako prameň, ktorý prúdi do duše ako dar samého Boha. Boh touto milosťou oživuje a posväcuje svojich vyvolených.

(Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 8)

„Ľudia zaväzujú Boha Otca k zázrakom do takej miery, do akej veria v Jeho otcovstvo.“

Mario de Fiesole,
Celá Malosť, s. 87