Zasvätenie našich záväzkov voči Bohu
(Rehoľné sľuby a prísľuby, ktorými sme sa Bohu zaviazali)

Mária ako presväté dieťa, odlúčené od rodičovského domu už v útlom veku, sa vstupom do chrámu odovzdáva Bohu s nepochopiteľnou vrúcnosťou a horlivosťou, zabúda na svet a zomiera sebe. Svoj sľub stať sa obetou a služobníčkou obnovuje s ešte väčšou, čistejšou, dokonalejšou a obdivuhodnejšou láskou než v posvätnom chráme lona svätej Anny; jej láska rastie ustavične a neúnavne každým okamihom – je akoby bezbrehá. Máriu láska celkom stravuje; svoj život, konanie, slobodu, ducha i telo chce mať jedine v Bohu. Prináša sa ako dar tak živo, vrúcne a naliehavo, že jej duša je pripravená stále a v každom okamihu odovzdať sa Bohu a čoraz väčšmi mu patriť; takpovediac, s pocitom, že nikdy nie je dostatočne jeho a chce mu byť ešte bližšie, keby to bolo možné. Napokon sa ponúka ako živá a Bohu zasvätená obeta vo všetkom, čím je a čím sa jedného dňa stane; obnovuje zasvätenie celej Cirkvi, ktoré už urobila vo chvíli svojho počatia, a najmä duší, ktoré sa podľa jej príkladu zasvätia božskej službe v mnohých svätých spoločenstvách.

(Jean Jacques Olier, „La vie intérieure de Marie“ – Máriin vnútorný život)

Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie stať sa Matkou Božieho Syna, vedená snúbeneckou láskou, ktorá plne „zasväcuje“ ľudskú osobu Bohu. Z tejto lásky Mária vždy túžila úplne sa „darovať Bohu“ a preto žiť v panenstve. Slová „Hľa, služobnica Pána“ vyjadrujú, že Mária už od začiatku prijala a chápala svoje materstvo ako bezvýhradný dar seba, celej svojej osoby, do služieb spásnych plánov Najvyššieho. Celú svoju materskú účasť na živote Ježiša Krista, svojho Syna, prežívala až do smrti spôsobom zodpovedajúcim jej povolaniu k panenstvu.

(Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 39)

„Ľudia zaväzujú Boha Otca k zázrakom do takej miery, do akej veria v Jeho otcovstvo.“

Mario de Fiesole,
Celá Malosť, s. 87