Zasvätenie období vyprahnutosti,
v ktorých nepociťujeme Božiu prítomnosť
Panna Mária slovami: „tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48) vyjadruje veľmi trpkú bolesť.
Mysticky tento zážitok zarmucuje, vyvoláva horkosť a podrobuje skúške; no strata Milovaného a odlúčenosť dušu zároveň budujú a rozvíjajú. Touto trpkosťou duša pripútaná k Milovanému nenachádza viac pokoj; z lásky ustavične strežie, aby sa neodlúčila svojou vinou. Preto všetko pochodí a všade hľadá svojho Najmilšieho, žiada o pomoc každého, aby našla toho, ktorého jej srdce miluje. Ježišova Matka prežívala svoju bolesť veľmi čnostne…
Presvätá Panna, ktorú od chvíle jej počatia napĺňal Duch Svätý, nebola ušetrená takejto skúšky preto, aby nám slúžila ako príklad. Ježiš konal uvážene, chcel, aby nám mysticky ukázala, ako duša napreduje pri bolestnom zakúsení neprítomnosti Milovaného a pri jeho ustarostenom hľadaní. Napokon Najmilší sa vracia k duši s ešte väčšou nehou, ak sa pre ľahostajnosť nestala nehodnou tohto návratu.
(sv. Bernardín Sienský)
Ach, to detské „prečo“! Prebodnúť Máriino srdce prislúchalo skôr starcovi, kňazovi. Ale dieťaťu, jej dieťaťu?! Nezabúdajme, že toto dieťa bolo kňazom, a omnoho viac než Simeon; v istom zmysle bolo jediným kňazom, v každom prípade jediným, ktorý ním bol odjakživa svojou podstatou… „Prečo ste ma hľadali?“ pýta sa Ježiš svojej Matky v chráme. „Prečo si ma opustil?“ volá na svojho Otca z oltára kríža. Jeho výkrik na Kalvárii je taký hrozný, že evanjelisti zaváhali, či ho majú preložiť. Odovzdali nám ho v drsnosti semitských slabík: Lema sabakthani! Oboje „prečo“ sa tu stretajú, v oboch je čosi nevyspytateľné a nepochopiteľné… Ježiš, ktorý‘ videl Boha, ktorý sa tešil blaženému nazeraniu viac než všetci svätí a anjeli dovedna, je tu už iba muž bolesti, a akej bolesti! Pritom si však kladiem otázku, či ono detské „prečo“ nieje rovnako strašné, najmä pre nás.
(P. Dehau, „Eve et Marie “ – Eva a Mária)
Anjelovo zvestovanie Márii začína sa i končí slovami, ktoré vzbudzujú odvahu: „Neboj sa, Mária,“ a „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 30.37). A naozaj, panenská Matka si v celom svojom živote zachováva istotu, že Boh je blízko nej a pomáha jej svojou starostlivou dobrotou. To isté možno povedať o Cirkvi, ktorá nachádza „útočište“ (Zjv 12, 6) na púšti – na mieste, kde Boh podrobuje svoj ľud skúške, ale aj zjavuje svoju lásku. Mária je živým slovom útechy pre Cirkev, zápasiacej so smrťou. Keď nám ukazuje svojho Syna, uisťuje nás, že v ňom sú už sily smrti premožené: „Súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná. Pán života mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná“ (Rímsky misál, sekvencia na Veľkonočnú nedeľu).
(Ján Pavol II., Evanjelium vitae, 105)
