Zasvätenie našej samoty
Prijmime úplnú ľudskú samotu, aby sme sa zjednotili s Máriou. Ona jediná si zachovala vieru, nádej a lásku v dňoch medzi smrťou a zmŕtvychvstaním jej Syna. Iba ona je odpoveďou ľudstva na Kristovu obetu. A opäť iba v nej nájdeme všetky čnosti potrebné na to, aby sme dúfali, verili, milovali a z nášho slzavého údolia dovideli na Kristovo víťazstvo už v tomto čase.
„Mária bude vždy s Ježišom… až po hrob, kam Živá nemôže vstúpiť, lebo nehľadá Živého medzi mŕtvymi. On žije v jej srdci: Ježišov duch, oddelený od svojho tela, odpočíva v Máriinom duchu a srdci, kým jeho telo odpočíva v hrobe.“
(Pierre de Bérulle)
„Potom povedal učeníkovi: ,Hľa, tvoja matka!‘ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 27). V tomto čine sa nepochybne prejavuje jedinečná starostlivosť Syna o matku, ktorú opúšťal v takej veľkej bolesti. Ježišov „testament z kríža“ nám však o tejto starostlivosti hovorí ešte viac. Ježiš vyzdvihuje nové puto medzi matkou a Synom a slávnostne potvrdzuje všetku jeho pravdivosť a skutočnosť. Možno povedať, že ak Máriino materstvo, vzťahujúce sa na všetkých ľudí, bolo načrtnuté už prv, teraz sa jasne spresňuje a ustanovuje. Vynára sa z definitívneho vyzrievania veľkonočného tajomstva Vykupiteľa. Keďže Kristova Matka je priamo v tomto tajomstve, ktoré sa týka človeka -jednotlivca i všetkých – ona je daná človekovi – každému a všetkým – ako Matka.
(Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 23)
