Obnova krstných sľubov

Ponorenie pri krste znamená nechať sa pochovať spolu s Je­žišom. Týmto mystickým hrobom je Máriino srdce. Tam skutoč­ne umierame sebe samým, pretože sa zriekame každého skutku, akokoľvek krásny by sa nám mohol vidieť. Strácame sa v Márii; ona bude konať, žiť a milovať za nás. Pochopme, že Boh nám prikazuje takéto sebazaprenie, aby sme sa znovuzrodili v našej Matke. Toto znovuzrodenie je dokonalou obnovou, ktorá si žiada úplné zapretie toho, čím sme: svätý Ján z Kríža hovorí o noci, o noci dieťaťa uzavretého v materskom lone. Odovzdajme sa vo viere Márii, to je tajomstvo veľkej svätosti. „Sme mŕtvi a náš ži­vot je ukrytý s Ježišom v Márii…“

Boh nám prejavuje svoju nežnosť tak, že nás pochováva v srd­ci Matky, aby nám uľahčil smrť.

(P. Gabriel Jacquier, „La vie Mariale, Les Carnets Noirs“ – Mariánsky život, Čierne zošity)

To vysvetľuje, prečo sa naše srdce zapaľuje vrúcnou láskou najmä na mariánske sviatky, že v oblasti srdca, v hrudi, takmer neustále cítime akési božské teplo, iné než prirodzené… Vtedy sa z lásky strácam v Márii, rozplývam sa v nej a som akoby stravovaná.

(Marie de Sainte Thérèse, „L ‚union mystique à Marie “ – Mystická jednota s Máriou)

Kristova láska je tiež starostlivo vyberaným šípom. Nielenže prebodol Máriinu dušu, ale prenikol ju skrz-naskrz, aby ani jedna oblasť jej panenského srdca nezostala nenaplnená láskou a aby Mária mohla milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl, aby bola plná milosti. Možno ju prenikol preto, aby zasiahol aj nás: aby sme mali všetci účasť na tejto plnosti, aby sa Mária stala Matkou lásky, Lásky, ktorej Otcom je Boh-láska.

(sv. Bernard)

Kristus prišiel k nám v krste, vo sviatosti birmovania, vo svia­tosti zmierenia, v Eucharistii a v ďalších úkonoch spoločenstva Cirkvi, a to bez toho, aby sme si to zaslúžili, ba dokonca bez to­ho, že by sme ho v nich boli najskôr spoznali.

Nech nám teda Mária pomôže v jednoduchosti srdca prijať zvesť o Božej láske a veriť jej napriek pochybnostiam, ktoré našepkávajú nášmu srdcu spoločnosť i náš vlastný duch! Neboj­me sa! Ak sa aj ťažkosti nepominú, budeme sa modliť, aby sme napredovali vo viere napriek ťažkostiam, alebo skôr vďaka nim, pretože práve tu sa osvedčuje naša dôvera a vernosť. Svoju vieru budeme živiť hlbším štúdiom Božieho slova a ustavičným uvažo­vaním o Cirkvi – živej tradícii. Budeme sa usilovať o pravdivosť nášho života, aby sme prišli k svetlu. Kiež by sme mali číru a pevnú vieru svätej Bernadety: už od svojich pätnástich rokov si bola istá posolstvom, ktoré jej Mária odovzdala, a dokázala od­vážne čeliť podozrievavosti sveta dospelých; zostala verná tomu, čo prijala, a svedčila o tom.

(Ján Pavol II., Lurdy, 1983)